Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola piata: Rokfortský expres

Harry si po príchode do izby ľahol na posteľ. Zavrel oči a premýšľal. Bol dohodnutý s riaditeľom, že ho zajtra Félix premiestni na nástupište 9 a ¾. Dlho do noci premýšľal ako sa bude správať k svojim rodičom alebo lepšie povedané spolužiakom? Nepokojným spánkom nakoniec „zízajúc“ do stropu zaspal.
Ráno sa zobudil skoro. Išiel na raňajky a hneď potom zamieril do riaditeľne. Cestou stretol takmer bezhlavého Nicka. Kývol mu na pozdrav. Pred strážcom preniesol heslo. Nemusel ani klopať. Dumbledore mu otvoril a s úsmevom ho pozdravil.
„Ahoj Harry, tak ako sa cítiš? Pripravený na svoj veľký deň?“ smejúc sa ho spýtal riaditeľ. Na svojom bydielku už čakal fénix Félix. Keď Harry vstúpil do vydal hrejivý tón, ktorým Harryho pozdravil.
„Dobré ráno pán profesor, nestresujte ma prosím, už toho mám aj tak dosť,“ dodal s úsmev Harry.
„To je dosť pochopiteľné Harry. Nemáš sa čoho báť. Poznám Jamesa aj Lily. Sú to vynikajúci ľudia,“ povedal Dumbledore a povzbudivo sa na Harryho pozrel a chytil ho za rameno.
„Dávaj na seba pozor Harry a príjemnú cestu.“
„Ten chlapec mi nejako prirástol k srdci,“ pomyslel si riaditeľ, keď po Harrym ostalo len Félixovo pierko vo vzduchu.

Harry sa ocitol na nástupišti 9 a ¾. Všade bolo vidno plno študentov a rodičov, ktorí ich odprevádzali a lúčili sa s nimi. Harry zamieril do vlaku, kde si hľadal voľné kupé. Narazil naň ako vždy až na konci. Urobil si v ňom pohodlie, kufor uložil na miesto a čakal. Ozval sa hvizd niekde vpredu a vlak sa začal pohýnať. Rodičia poslednýkrát zamávali svojim milým deťom pred odchodom do Rokfortu.
Ubehla už asi jedna hodina kým sa vo dverách kupé ktosi objavil. Bola to čarodejka, ktorá predávala čarodejnícke pochutiny...fazuľky každej chuti, čokoládové žabky a iné. Harry už bol hladný tak si kúpil niečo na neskorú desiatu. Po chvíľke sa dvere kupé opäť otvorili. Tento krát v nich stála dievka približne v jeho veku s prenikavými smaragdovými očami.
„Ahoj, moje meno je Lily Evansová. Som prefektka v Rokforte. Prišla som sa pozrieť či je všetko vo vlaku v poriadku. A ty si kto vlastne? Teba nepoznám. Ale nevyzeráš, žeby si išiel do prvého ročníka.
Harrymu sa zatriasli kolená. Mal šťastie, že sedel. Musel sa však prekonať a podať jej ruku...vlastnej mamke.
„Harry Jones, prestúpil som tu z Dumstrangu,“ odpovedal jej Harry a potriasol si s ňou rukou.
„Veď to je jedna z najlepších škôl v Európe.“
„Rokfort je lepší,“ zasmial sa Harry.
„Do ktorého ročníka nastupuješ?“ spýtala sa Lily. Ten chlapec jej bol povedomý.
„Do šiesteho.“
„Tak to dúfam, že budeš v Chrabromile, tam som aj ja.“
„Uvidíme.“
„Tak ahoj Harry, ja už budem musieť ísť...“ kývla mu rukou a usmiala sa naňho.
Keď Lily opustila jeho kupé Harry sa radosťou skoro „potrhal“. Jeho mamka bola veľmi príjemná osoba. Veď Harryho nepoznala ani deň a už sa k nemu správala ako k priateľovi.
Začalo sa stmievať. Harry sa rozhodol, že pôjde za rušňovodičom a zistí, kedy majú príchod. Vyšiel z kupé a zamkol za sebou dvere.
PRÁSK
Vlakom sa ozvala hrozná rana. Išla odniekiaľ spredu. Harry neváhal ani sekundu a rozbehol sa. Mal taký nepríjemný pocit, že sa stalo niečo zlé.
Úplne vpredu uvidel niečo, čo mu zovrelo srdce. Dvaja smrťožrúti mučili dve dievčatá. Boli to maximálne tretiačky.
Švihol prútikom, tak ako to vedel len on a Dumbledore a dvaja smrťožrúti padli k zemi v bezvedomí.
„Spútať,“ na obidvoch sa teraz vyrútili putá, ktoré sa im nebezpečne zaryli až do kože a spútali ich.
„Sonorus,“ zašeptal Harry a zamieril si na krk. Jeho hlas sa začal rozlievať po celom vlaku.
„Všetci študenti sa zamknú vo svojich kupé a nebudú vychádzať. Smrťožrúti, už si po vás idem. Máte posledné chvíľky na to, aby ste utiekli,“ zavrieskal Harry ľadovým hlasom. Zrušil si zosilnenie hlasu a rozbehol sa dopredu. Narazil na nich v prefektskom kupé, kde sa však vďaka pohotovosti prefektov nevedeli dostať.
„Ale, ale. Kohože tu nevidím. Nechajte ich na pokoji a postavte sa ku mne. Ku seberovnému.
„Ty hovoríš, že si nám seberovný?“ odpovedal smrťožrút. Ostatní sa zasmiali. Boli asi desiati v uličke všetci naňho mierili prútikmi.
Harry vyčaroval ohnivý kruh, ktorý pohltil všetky kliatby poslané naňho. Prefekti sa len s otvorenými ústami pozerali na postavu v strede kruhu. Z očiach sa mu nešíril strach. Stál tam s hrdo vypätou hruďou.
„Mali ste šancu utiecť. Teraz je už neskoro....“ hrozivo tichým hlasom im povedal Harry. V uličke boli len zhrození smrťožrúti a Harry. Stál tam ako socha svojich predkov. Ani sa nepohol.
„Impedimenta penta.“ Použil neverbálne kúzlo. Piati smrťožrúti odleteli do zadu a brali aj iných smrťožrútov. Smrťožrútska obrana bola chabá Harry ju prelomil bez použitia silnejších kúziel.
„Validus anima,“ zahrmel Harry. V uličke sa vytvoril silný vietor, ktorý bral všetkých smrťožrútov a vyhodil ich von z vlaku zviazaných. Harry bol z kúzlenia vyčerpaný. Sadol si na dlážku a oprel sa o dvere prefektského kupé a oddychoval. Nevšimol si, že od chrbta sa k nemu priblížil jeden smrťožrút a použil naňho nejakú kliatbu, vďaka ktorej sa na Harryho tele objavila dlhá rezná rana. Harry výskol bolesťou. Muž v čiernom plášti sa k nemu približoval.
„Takto dopadnú tí, ktorí sa postavia pánu zla,“ zasyčal a už zdvíhal prútik a chcel vysloviť smrteľnú kliatbu.
Nečakal však, že doňho niekto z boku vyšle kliatbu.
„Impedimenta,“ zahrmel nejaký študent a smrťožrút vyletel von oknom. Harry si stihol všimnúť nejakých žiakov skláňajúcich sa nad ním. Poslednýkrát otvoril oči a omdlel.